Druid Zachariáš

6. června 2012 v 15:19 | Tigris |  Ostatní články
Dnešní slohová práce na téma Charakterizuj postavu z pohádek. Mohli jsme si ji vymyslet. Rozsah byl nejméně 250 slov.
Asi by vás ani nenapadlo, že ještě minulý týden mi z češtiny vycházela skoro čistá trojka. :D
Možná tuto charakteristiku rozvedu a napíšu povídku. :) Tak se pěkně usaďte a začtěte se.

Tohoto stařešinu nemůžete jen tak potkat na ulici. Za prvé proto, že je z pohádky, a za druhé kvůli faktu, že nikdy nechodí do města. Žije totiž v hlubokém lese mezi stromy a zvířaty.
Vstává brzy ráno, jak mu druidská pravidla přikazují. Pročeše si dlouhé vlasy a vousy, které se lesknou jako čerstvě napadlý sníh. Zachariáš si poté pečlivě zastele postel a vyjde ze své dřevěné chatrče přivítat nový den. Světle modrýma očima bystře prozkoumá okolí a čiperně, ačkoliv je mu dvě stě osmdesát let, vyrazí k nedaleké studánce. Po cestě si s humorem sobě vlastním povídá s veverkami a vesele si zpívá. Opírá se o vyřezávanou hůl z ebenového dřeva, jež mu ladí s tmavým zeleným rouchem jednoduchého střihu.
V odrazu na vodní hladině studánky spatří svou vrásčitou tvář a lehce zažloutlé zuby. Orlí nos jen podtrhuje jeho znalosti a moudrost.
Mohli byste se ho zeptat na cokoliv a on by dokázal najít odpověď. Ale pozor! Jeho koníčkem se stalo odpovídání na otázku otázkou.
I přes to k Zachariáši putují bytosti z celé Pohádkové říše, protože jeho učení je velmi známé a každému je potěšením se s ním seznámit. Všichni tvorové ho chovají ve veliké úctě a respektují ho, jelikož jim druid vyjadřuje svou lásku a uznává je jako dokonalou, jedinečnou a nepostradatelnou součást pohádek.
Druid Zachariáš jim svůj čas věnuje rád. Vidí své poslání v jejich vzdělávání.
Když vystoupí hvězdy na oblohu, on a jeho hosté se posadí do kruhu kolem ohně. Zachariáš je jako obrovská kniha se všemi příběhy světa. Hlubokým důstojným hlasem začne vyprávět a díky němu se pohádky stanou skutečnými.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Vesmírná Sestra Khalia Vesmírná Sestra Khalia | 6. června 2012 v 15:57 | Reagovat

Jojo, už jsem to četla ve škole :-D Je to supr, určitě to rozveď a napiš povídku! :-)

2 Spiiiidy Spiiiidy | E-mail | Web | 7. června 2012 v 15:16 | Reagovat

Jeho učení bych docela rád poznal :-) jsem taky pro pokračování ;-)

3 Vepřík Vepřík | E-mail | 8. června 2012 v 15:29 | Reagovat

Tak a teďka napíšu něco já, kvik:
Bol príjemný červnový deň. Slniečko sa poflakovalo po oblohe, žiarilo len tak, aby sa nepovedalo. V poslednom čase užívalo čoraz častejšie svoju ľudskú podobu a na Zemi riešilo všakovaké podružné záležitosti. Malo tam ľudí – akože otca, mamu, sestru a vôbec, kopec mentálne neprispôsobivých jedincov v ústave nazývanom gymnázium. Preto si zvyklo, že počas letných mesiacov si naplno vynahradí svoju celoročnú pozemskú zaneprázdnenosť. Na júl a august naplo svoje lúče a vykúzlilo v tieni ohnivých 35 °C! Bolo na seba patrične hrdé“! Skoro tak, ako keď svojim ohnivo energickým pohľadom nedávno takmer poslalo svoj PC do šrotu...
Lež jedného dňa sa všetko vymklo kontrole. Slniečko sa kúpalo už niekoľko hodín na brehu mora, a jeho prechodný ľudský príbuzný sa išli poobzerať po neďalekých pamiatkach na hrad na skalami na pobreží. Ono sa zatiaľ pod vodou gúľalo, robilo premety, a vôbec všetko, po čom na oblohe túžilo, ale si to nemohlo dovoliť. Keď vyšlo na breh chcelo si dať na seba – ako to ľudia zvyknú – aspoň plavky – aby pozemská mama nešomrala, že vraj „jej dcéra je nemravná“. A vtedy ich zbadala! V prvom okamihu si inštinktívne pretrelo oči, či dobre vidí. Pri skalisku v tieni, kde si odložilo plavky, stáli dve deti. Tak vo veku 14- 15 rokov, ale aj tak si pri myšlienke, že ju budú môcť nerušene vidieť nahú, kým sa oblečie, cítilo celé nesvoje. Preto sa rozhodlo použiť fígeľ, a pomocou svojej magickej moci privolalo hmlistý opar nad morskú zátoku. Tak ho aspoň nebolo vidieť úplne detailne. Spokojne sa potom priblížilo k nim a začalo sa obliekať. Ledva si dalo podprsenku a spodný diel plaviek, ozval sa zvláštny, neprirodzene ich veku pokojný a presvedčivý tón hlasu: „Počuj dievča, nepomohlo by si nám?“ „Boli sme tu s rodičmi ale prišla počas našej prechádzky hmla a nevieme trafiť na neďaleký hrad za nimi“ Prehovorilo to vyššie „decko“, a to menšie stálo úplne bez pohybu. Slniečko sa akosi cítilo previnilo. Tú hmlu som predsa pričarovalo ja, aby ma nevideli bez šiat. Do paroma, tak dobre, zavediem ich na ten hrad, Tých 500 metrov ma nezabije aspoň sa spolu s nimi vrátim k rodičom. Tak sa k nim obrátilo tvárou a veselo odvetilo: „Prečo nie? Poďte za mnou, zavediem Vás tam!“ A energicky vykročilo ako prvé dopredu po pláži k cestičke...Všimlo si ich zvláštne úsmevy, aj oblečenie s kapucňou na hlave (!), čo bolo na pláži ako päsť na oko. Ale slniečko bolo dobre vychované a nechcelo sa ich dotknúť netaktnou poznámkou o ich oblečení. „A odkiaľ že ste sem vy pricestovali?“ – spýtalo sa, aby prehlušilo svoje myšlienky...“My sme z USA, povedal jeden z nich potichu.“ Hm... uvažovalo slniečko „typické, chalani z Ameriky, hneď si nenechali ujsť príležitosť vidieť nahé mladé dievča“. Teraz mu už aj vadilo, že je v ich spoločnosti, a nemôže nebadane urobiť kúzlo na to, aby hmla pominula. „Tí dvaja akosi podozrivo mlčia, ale čo už, možno sa aspoň trochu hanbia, za svoje konanie“ pomyslelo si a upokojilo sa.
Obludy sa medzitým usmievali asi tak, ako mačka na vtáčika na strome. Ale ona k nim bola chrbtom, a za celý ten čas, asi 6 minút im ani raz nepozrela priamo do tváre. Boli na výsosť spokojní. Len s krajným sebaovládaním udržali na uzde svoje na verejnom priestranstve svoj žiadostivý pohľad na (podľa ich presvedčenia) mladú bezbrannú korisť. Slniečko s nimi už prechádzalo popri prúde turistov, ktorí z hradu vyšli pred chvíľou. Bolo mu divne, cítilo čudné zimomriavky ako jej preskakujú po celej chrbtici, čo ešte nezažilo! Divila sa tomu a samo bolo prekvapené, že tak zle znáša vedomie, že sa odzadu na ňu pozerajú tí dvaja čudní neznámi.
„No a sme tu, povedala a obrátila sa k nim“. „Poobzerajte sa okolo, či tu svojich rodičov nezbadáte“. Vyššiemu pri jej prudkom zastavení sa , skĺzla kapucňa z hlavy. Hmla sa tiež pri hradnej bráne rozplývala a to čo slniečko uvidelo ho ochromilo na dlhé minúty. Tá bytosť takmer bez pier, mala olivovo zelenkavú pleť a tie oči!!! Žiadne bielka, dúhovku, či rohovku! Len dve ako orech veľké uhľovočierne gule. To čo na ňu hľadelo, bolo akoby sa človek pozeral do tváre dravca pár okamihov pred smrteľným útokom! Dotyčný pokýval hlavou a riekol: „Ano, len prosím vojdi dnu s nami, musíme ísť za nimi do hradu“ Slniečko prenikal pocit hrôzy v kombinácii s panikou, voči ktorému predošlý pocit studu z pláže, kde sa vynorilo z vĺn bez šiat, bol úplne smiešny. Jej jediná okamžitá reakcia bola, urobím čo chcú, len nech sa už čo najrýchlejšie zbavím ich prítomnosti!
Posúvala ťažké dubové, kovom obité dvere na bráne hradu a vkročila dnu... oni za ňou. Ledva tak urobili, akoby myšlienkou zavreli za sebou dvere, ktoré slniečko posunulo predtým len z vypätím všetkých síl. Všetko potemnelo a zahalilo sa do ponurého desivého ticha. Aj ten nižší si dal dole kapucňu. Pokožku mal bielu ako ľad, svetlé blond vlasy, a nebyť hrôzu a des vyvolávajúcich očí dominujúcich na jeho tvári, tak by bol možno aj pekný...Slniečko stratilo nervy a vykríklo „ Vy ste neni ľudia, čo ste...“ Ich pohľad plný hnevu a hypnózy ju umlčal a približovali sa k nej. Srdce jej tak prudko bilo, že sa jej zdalo, akoby mala v hrudi zvon miesto srdca. Tie bytosti bez akéhokoľvek náznaku emócii sa jej len svojím hlbokým uhrančivým a magickým, temným pohľadom, ktorým akoby ju zhypnotizovali, zmocnili, a cez jej oči Slniečku vysávali všetku energiu jej ducha! Bolo to neúnosne desivé. Amaterasu – slniečko nikdy nenapadlo, že strach môže byť rovnako mučivý ako fyzická bolesť. Dostali sa jej svojou telepatickou vôľou do hlavy a vyvolávali tam obrazy, ktoré v slniečku spôsobovali pocity bolesti, strachu a odporu. A týmito negatívnymi emóciami sa práve energetickí mimozemskí predátori živili. Požierali nám energiu Slniečka a začala doba ľadová...
Slniečko videlo imaginárne obrazy, ako jej auto zrazilo otca, jak mamu zložila zhubná rakovina, sestru zastrelili teroristi v nejakom meste, ba aj ako ju samotnú išli upáliť v stredoveku ako čarodejnicu...Keď z nej vysali toľko energie, že už nevládala stáť na nohách, klesla na zem a upadla do bezvedomia. Ľudia vonku sa len čudovali tomu nezvyčajnému prudkému ochladeniu, a nič nechápali.
Po niekoľkých hodinách, keď vyzeralo byť už všetko stratené , akoby v diaľave v polosne Slniečko počulo krákanie. Načúvalo, a aj keď sa cítilo byť v mrákotách čoraz slabšie, ako ho vysávali mimozemskí energetickí upíri, vnútorným zrakom uzrelo dva havrany. Zakrákali a poslali jej pozdravy od svojho pána – Odina. Pamäť a Myšlienka, spamätalo sa slniečko. „Ako dobre že ste tu, pomôžte mi vyslobodiť sa z opantania temnotou!“ – zvolalalo na nich telepaticky. Odinovy poslovia vzlietli a strmhlav zacielili na prišelcov vyčerpávajúcich slniečko. Pustili sa do nich zobákmi a vykľuli im ich obrovské ako noc čierne oči. Temné bytosti zo stonaním zmizli, a slniečko precitlo, hoci bolo mŕtvolne bledé a slabé...S výrazom nesmiernej vďaky v očiach pohladilo havrany, verné to oči veľkého Odina vo svete ľudí a vzlietlo na nebesia do svojho pravého domova. Tam sa pri spomienke, čo za utrpenie na Zemi podstúpilo tak rozohnilo, že hravo na púšti stúpla teplota aj nad 50°C! Ohrialo skrehnutú zem a dohliadlo na svoju pozemskú rodinu aby sa prebudila zo spánku zabudnutia, do ktorého ich ako aj iných ľudí na Zemi uvrhlo vysávanie Slniečka mimozemskými bioupírmi. A potom sa dnes všetci čudujú, že slnko bolo pokryté toľkými čiernymi škvrnami, až na oko potemnelo! Bodaj by nie, keď je vystavené takýmto atakom z ríše zla! 8-O

4 Metalová Princezna Metalová Princezna | Web | 11. června 2012 v 13:11 | Reagovat

To jsem zvědavá,jaká slohovku napíšu já...:D
Každopádně ta Tvoje je jako vždy vynikající,chci mít Tvůj talent!!

5 Vesmírná Sestra Khalia Vesmírná Sestra Khalia | 11. června 2012 v 13:15 | Reagovat

Vepřo, Ty jsi blázen... no nečetla jsem si to a asi ani nebudu :D

6 Tigris Tigris | 11. června 2012 v 13:27 | Reagovat

Děkuji mnohokrát všem a zároveň se omlouvám za mírnou neaktivitu, nějak se mi nic nechce psát a bez správné nálady to nemá smysl. :)

[3]: Ty cvoku, měla jsem sto chutí to smazat.
1. Netýká se to článku.
2. Založ si radši vlastní blog! :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama